Chcem však písať o troch prípadoch ľudskej poctivosti. Trochu ma mrzí, že niekedy sa až priveľmi upínam na materiálne statky, na bežné veci, ktorých stratu by som pokojne mohla oželieť. Ale ja nie. Pri strate obľúbeného predmetu sa dokážem trápiť, ba až zhrýzať! Hovorím si: nebuď hlúpa, sú to len okuliare! Boli síce drahé, ale veď je to len predmet, kúpiš si nové, ešte krajšie! Alebo sako: bolo už staré, obnosené. Ale aké obľúbené! Prešlo so mnou Brusel, Paríž, Amsterdam, Londýn i Florenciu. Plátené, športové, módne. Sedelo mi, robilo ma mladšou. Neblázni, Hana! Takých sák sú plné obchody! A podobné ako to tvoje by si našla v hociktorom „sekáči.“ Ale nie. Ja uvažujem úplne prízemne: hľadám na internete e-mailovú adresu alebo telefónne číslo motorestu, v ktorom som sako zabudla, s manželom sa autom vrátime kopec kilometrov do iného motorestu v Poľsku, kde som zabudla šatku, prevesenú cez operadlo stoličky, pre okuliare nemôžem zaspať. Okuliare odovzdal poctivý nálezca na recpecii letnej školy vo Vichy. Študovali tam so mnou ľudia z rôznych krajín Európy, Ázie, Ameriky a Afriky. Po pavilónoch, záhradách a bufetoch sa to hmýrilo Kórejcami, Číňanmi, Japoncami, Poliakmi, Chorvátmi, Mexičanmi, atakďalej. S bojazlivým srdiečkom, plná pesimizmu som pristúpila k centrálnemu pultu na recepcii: nenašli sa slnečné okuliare? Ale áno, odpovedá s úsmevom pracovníčka a podáva mi ich. Celá nadšená som ten príbeh vyrozprávala mladej chudej šarmantnej lektorke. Na moje slová, že aj dnes sa nájdu poctiví ľudia, odpovedala opatrne tým svojím hrdelným hlasom: „Parfois.“ (niekedy).
Šatku sme našli prevesenú na stoličke tak, ako som ju tam nechala. Na stoličke sedela dievčina, oblečená ako motorkárka, debatovala s chalanom. Najprv som zbadala iba ju: pomyslela som si: tej by sa moja šatka na krk zišla. Ktovie, či si ju „nepožičala“? Vzápätí som sa za svoje myšlienky zahanbila. Keď som sa vrhla na šatku, dievčina na mňa pozrela napoly nechápavo, napoly pobavene. Vysvetlila som jej, že si beriem svoju šatku. Usmiala sa.
Sako mi odložili v motoreste pri Beluši do skrinky, kde odpočívalo spolu s inými zabudnutými vecami zo tri týždne, kým sme znovu nemali cestu do Bratislavy. Lebo pri diaľniciach je to dnes tak, dá sa ísť iba jedným smerom, nedá sa prejsť na druhú stranu. Už som ho medzitým oželela. Keď sa však našlo, bola som dievčaťu za pultom veľmi vďačná. Občas si ho oblečiem, hoci je už pomaly na vyradenie, na krk si uviažem obľúbenú šatku z Paríža a na oči dám slnečné okuliare značky RayBan, kúpené v Bruseli s poznámkou optika, že majú veľmi dobré sklá. To potvrdzujem. Keď mám na sebe spomínané tri artikle, hreje ma pri srdci dobrý pocit. Že na svete sa stále nájdu čestní ľudia. Parfois.